„Pre Svidnícky volejbal som robil všetko,“ avšak proti ešte o trochu viac. A šak čo!

Autor: Marcel Sivák | 19.5.2021 o 22:02 | (upravené 20.5.2021 o 11:19) Karma článku: 4,29 | Prečítané:  1438x

Zmysel pre zásady fair play sa úplne vytratil z volejbalovej verejnosti u nás. Do finálového zápasu Slovenského Pohára za Prešov nastúpil úradujúci GM Svidníka. Reakcia volejbalovej verejnosti sa zmohla len na: A šak čo! 

Aj keď volejbal je u nás dosť populárny šport, málokto zachytil kuriozitu, ktorá sa udiala vo finálovom zápase Slovenského Pohára medzi Prešovom a Svidníkom. Do zápasu na poste stredového blokára nastúpil úradujúci generálny manažér TJ Svidník , ktorý takto hral proti svojim. Táto udalosť by možno mala aj väčšiu popularitu, nebyť našej ľahostajnosti „A šak čo“ voči osobnej integrite, morálke a etickému kódexu. Prvý článok z rubriky „A šak čo“ sa pokúša poukázať na hlbší a podstatný význam celej udalosti pre volejbal.

Pred pár dňami sa na stránkach TJ Slávia Svidník, volejbalového klubu, objavil rozhovor s generálnym manažérom klubu z uplynulej sezóny, v ktorom, okrem iného vysvetľuje, prečo vo finálovom zápase Slovenského Pohára vo volejbale, nastúpil na ihrisko v drese VK Mirad Prešov, práve proti Svidníku a po 5 setovej bitke aj získal spomínaný pohár.

Na túto kurióznu situáciu dokonca poukázal aj samotný komentátor počas zápasu, ktorý sa žartovne vyjadril o výplatách Svidníckych hráčov, v prípade, že vyhrajú s Prešovom proti vlastnému manažérovi. Pri hlbšom zamyslení to však vôbec nie je smiešne. Čo však je na tom všetkom ešte horšie, že jediní, ako sa zdá, komu to príde celé zle, sú Svidnícki fanúšikovia (a aj mne ako skrytému fanúšikovi).

Najväčším problémom nie je ani samotný fakt, že sa také niečo stalo ako skôr, čo tento krok predstavuje a zároveň, aký veľký bol nedostatok negatívnej odozvy zo strany volejbalovej verejnosti. Toto nie je prípad, kedy jednotlivec, hráč, či funkcionár zmení klub a objaví sa v drese, či na lavičke iného klubu. Toto sú normálne prestupy a patria k zdravej súťaži v každom kolektívnom športe. To tiež nie je prípad, kedy hráč je na hosťovaní a nastúpi proti „svojim“ v zápase. V týchto prípadoch dochádza k zrušeniu previazanosti s klubom číslo 1 a začína nový vzťah s kubom číslo 2. Aj keď v druhom príklade bolo bežným javom v minulosti, priam nevyhnutnou podmienkou hosťovania na Slovensku (a mám s tým osobnú skúsenosť), keď hráč na hosťovaní nesmel nastúpiť proti materskému klubu v ligovom zápase.

Dôvodov na takéto obmedzenie bolo viac, športových, či právnych, ale nikomu z nás to neprišlo nikdy zvláštne aby si materský klub takúto podmienku žiadal. Robilo to VKP, robilo to Humenné a mnoho ďalších klubov a bolo to OK, lebo je to v súlade s pravidlami fair-play. Tu máme situáciu, kde úradujúci člen výkonného výboru TJ Slávia Svidník, ktorý je zasvätený do útrob klubu, jeho chodu, rozpočtu, výchovy mládeže, a najhlavnejšie do stavu v šatni (hráčske zmluvy, zdravotný stav hráčov, pripravenosť na zápas, pohoda v družstve atď.) sa jedného dňa zbalí a nastúpi proti „svojim“ v najdôležitejšom zápase sezóny. Zápas vyhrá a s medailou na krku príde na druhý deň na tréning do Svidníka poďakovať hráčom za sezónu ktorú sám verejne zhodnotí, že bola pod očakávania!  

Neviem si celkom dobre predstaviť väčší konflikt záujmov ako je tento. Nemám v úmysle rozoberať právne normy, či smernice, či sa to dá alebo nedá. Podľa všetkého sa to dá a o smernice, či predpisy vôbec nejde. Tu ide o úroveň nášho, športu, našej ligy a hlavne morálny a etický kompas volejbalovej spoločnosti na Slovensku. Toto nie je osobný útok na Ľuboša Macka, ktorý okrem toho, že je dobrý hráč, je určite aj osobnostne takým človekom, ale s tým to nemá nič spoločné. Ľuboš Macko sa dopustil veľkej chyby úsudku, ktorú by sme mali odsúdiť a vyvarovať sa jej v budúcnosti, ak sa máme niekam ďalej posunúť a zastaviť úpadok volejbalu na Slovensku.

Osoba vo výkonne funkcie, akou je generálny manažér klubu by mala pracovať výlučne pre prospech klubu, ktorý ho zamestnáva a to na úkor svojich osobných záujmov, či životných ambícií. To isté malo platiť aj pre Ľuboša Macka. Verím, že mnohí budú argumentovať, že Ľuboš Macko v tom čase nemal predĺženú zmluvu s mestom Svidník a preto nebol ničím viazaný a podobne. Ako sa však  uvádza v spomínanom rozhovore, Ľuboš Macko bol oslovený znovu a to oslovenie prijal, čiže zotrval vo funkcii generálneho manažéra naďalej. To či to bolo s kompenzáciou, alebo bez je irelevantné. Faktom ostáva, že na verejnosti Ľuboš Macko ďalej zastupoval klub ako jeho generálny manažér. Odmietol by Ľuboš Macko tú druhú ponuku, nebolo by o čom písať. Avšak to sa žiaľbohu nestalo.

Tu prichádza na rad náš morálny kompas. Z konania Ľuboša Macka, je jasné že nakoniec dal prednosť svojej osobnej ambícií a na zápas „nastúpil s čistým svedomím“ a dokonca aj „rátal s takýmito reakciami.“ No to je jasný dôkaz toho, kam sme klesli. Bez ohľadu na zákulisné okolnosti, či nezhody vo Svidníku, čo naznačujú aj jeho narážky v spomínanom rozhovore, takéto vedomé konanie nemôže byť v súlade zo zásadami fair-play. Kde sa v tejto veci vytratil  náš spoločenský úsudok vo vzťahu k fair play?! Napriek tomu, že samotný aktér vedel, čoho sa dopúšťa, pokračoval v tom napriek následkom, presne v duchu – A šak čo! Je to symptomatické toho, kde sa náš šport nachádza.

Bojujeme s úpadkom nášho športu na Slovensku. V ženskej lige nastupuje čoraz nižší ročník hráčok ako ja počet klubov a v mužskej to môže byť podobné už v budúcej sezóne. Prezident SVF je nezvestný a medaile chodí rozdávať človek poverený riadením sekretariátu SVF (netušil som, že také poverenie zahŕňa aj rozdávanie medailí). Pri takejto situácií, ako sa udiala vo Svidníku by sa mala viesť verejná diskusia o osobnej integrite funkcionárov a členov predstavenstva nielen SVF, ale aj klubov. Športový denník, či portál venujúci sa volejbalu by mal o tejto situácií polemizovať a klásť otázky o strete záujmov.  Správne fungujúca federácia, by sa týmto problémom mala zaoberať´, vyšetriť vzniknutú situáciu a pri najbližšom zasadnutí správnej rady prediskutovať možné opatrenia, ako etický kódex funkcionárov, ale aj rozhodcovskú komisiu nevynímajúc, ktorá by mala diskutovať práve otázky fair-play a podobne.

Naša reakcia je však – A šak čo! Všetko bolo kóšer. Ak nebudeme žiadať zmenu a snažiť sa ísť príkladom tak žiadna nepríde. A koniec koncov načo? Ak nám nevadí, čo sa stalo vo Svidníku, ak nám nevadí, čo sa deje na Junáckej (či kde to vlastne je momentálne), ak nemáme chuť sa postaviť za určitý etický kódex a pravidlá fair-play tak sa niet čo diviť, kam sa náš šport dopracoval.

Raz ma jeden môj kamarát naučil slovo, ktoré sa aspoň podľa mojich informácií používa v okolí Myjavy. Ide o slovo chochmes a má znamenať presne to, čo som sa snažil povedať týmto článkom. Je to práve ten chochmes, ktorý sa z našich radov vytratil, avšak ktorého by sme mali mať viac a mali by sme ho aj vyžadovať od ostatných vo volejbale ako normu. Ináč to celé za chvíľu bude šport pre pamätníkov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minister Szijjártó: Nevidím nič zlé na tom, že sme s Gyimesim preberali dvojité občianstvo

Podľa Szijjártóa sú slovensko-maďarské vzťahy najlepšie za posledné roky.


Už ste čítali?