Ako opraviť slovenského politika

Autor: Marcel Sivák | 23.5.2017 o 8:29 | Karma článku: 3,63 | Prečítané:  734x

Minuloročná rezignácia Daniela Lipšica bola zvláštnou novinkou na politickej scéne Slovenska. Veľmi nezvyčajný jav svedomia a záujmu o verejnú mienku u politika. Dá sa vytvoriť na Slovensku politik, ktorý by rešpektoval voličov?

Pri pohľade na súčasný stav na Slovensku, čo bolo aj dosť zreteľne počas minuloročných volieb, je zrejmé, že volič stratil záujem o druh politiky, ktorá tu pretrvávala od vzniku republiky a snaží sa nájsť alternatívne riešenia s túžbou, že to prinesie zmenu a možno obnovu politickej scény a zároveň aj pomerov na Slovensku. Táto snaha občanov nie je len nedávny jav, ale podobne tomu bolo aj počas prezidentských volieb, avšak s o niečo úspešnejším výsledkom.

Politická reprezentácia je odrazom stavu spoločnosti, jej hodnôt, presvedčení a očakávaní. Pri pohľade na stav politickej reprezentácie v súčasnosti na Slovensku je dosť zložité definovať, čo konkrétne má slovenský volič za lubom. Rozdrobená pravica všetkých odtieňov a vládnuca ľavica v koalícii s národnými stranami a dokonca s konfliktnou národnou politikou. Vzhľadom na takýto koktail nálad, hodnôt a presvedčení je takmer nemožné nájsť ten jasný odraz spoločenskej nálady.

Bez ohľadu na rozmanitosť politických presvedčení je viac než evidentné, že volič hľadá zmenu. Momentálne je však tá zmena neadresná bez akýchkoľvek kontúr, či nálad. Je však viditeľný určitý trend. Tým je, že doterajšia politická garnitúra už viac nezosobňuje práve tie hodnoty, ktoré verejnosť u politika očakáva.

Za predošlé režimy sme si zvykli na rozmanitých politických reprezentantov. Nevadili nám rôzne neschopnosti.  Opilstvo, vila vyhratá v stávkovaní, pokuty za rýchlosť v Rakúsku,  dokonca aj cykloturistické výlety Slovenskom, či styky s podsvetím. Zmeny v názore a politické prezliekanie kabátov netreba ani spomínať. Počasie sa však mení rapídne na slovenskej politickej scéne v súčasnosti, a podľa všetkého zmena je akútna. Vzhľadom na tento vývoj v povetrí dochádza k ochladzovaniu vzťahov medzi voličom a politikom a tak sa do parlamentu dostali aj „snehuliaci“ a „šálisti“, ktorí nikdy neklamú, alebo aj hipsteri, ktorí majú vo zvyku hádzať po kolegoch pero pri nesúhlase, napriek tomu, že sa vyučujú školopovinné deti.

Nie je jasné, či tieto zmeny vo vizáži politika pomôžu vytvoriť lepší vzťah medzi verejnosťou a politickou reprezentáciou, avšak je viac než jasné, že už aj takáto zmena má pre slovenského voliča význam.  Dôvera v skutky a sľuby politika bude základným kameňom a zároveň aj kritériom každého nového politika. Je teda možné nájsť na Slovensku politika, ktorý bude vzbudzovať u ľudí dôveru a zodpovednosť? Dá sa prerobiť našu súčasnú politickú garnitúru, alebo musíme čakať na novú generáciu aby priniesla so sebou „staré“ hodnoty? Alebo sa politikom nedá dôverovať už vôbec a nie je šanca na záchranu?

Voľná pozícia – Zodpovedný politik

Najzložitejším problémom počas posedných volieb pre pravicového voliča bolo koho si vybrať z plejády opozičných strán. Pozoruhodne však každý volič, ktorý chcel voliť inú stranu ako Smer bol automatický charakterizovaný ako pravicový bez ohľadu na jeho politické cítenie, či záujmové presvedčenie. Strany ako OĽANO, SME Rodina, a dokonca aj Kotlebovci je ťažko zaradiť do takýchto tradičných skupín a nemyslím si, že verejnosti o tieto konkrétne zaradenia ide. Niečo cez dvesto tisíc voličov volilo Kotlebovu stranu, hlavne preto, lebo predstavujú v očiach niektorých, návrat k tomu obyčajnému, jednoduchej politike a to, že sa starajú o svoju komunitu. Iní zase volili Kollára opäť z dôvodu, že stratil akúkoľvek politickú korektnosť, hovorí priamo a m staromódne názory. Taký slovenský Trump. A tak by sme mohli ísť ďalej až k SAS, ktorá mala šťastie na to, že mladí intelektuálny volič s liberálnym cítením nemal komu inému dať ten hlas. Avšak akákoľvek myšlienka, že SAS nám ponúkne zmenu je iba naivný sebaklam. Šermiar Sulík, si radšej zvolil Brusselský plat, akoby si to mal odsedieť v opozícii a hádať sa s komunistom Bláhom na dennej báze. Tak to radšej prenechal „liberálovi s veľkým srdcom“ a ešte väčším ochlpením tváre, ktorý skôr ako účinný argument vie hodiť do oponenta pero. Tak ako nám môže táto neefektívna komunita doručiť akúkoľvek zmenu v nálade a zodpovednosti u slovenského politika?

Jeden by si aj povedal, že asi nijako. Asi sme odkázaní na to, že budeme čakať generácie, kým sa to tu preriedi a až potom, snáď, sa dožijeme nejakej politickej reprezentácie, ktorá nebude autoritatívna, doručí svoje sľuby a dokonca sa aj bude báť nespokojnosti svojho voliča a cítiť jeho tlak. Ja si však myslím, že to vôbec nebude nutné. Existuje jedno veľmi jednoduché riešenie, ktoré môže nastoliť úplnú a rapídnu zmenu a hlavne vráti politika späť na zem medzi svojich voličov, ktoré by som chcel v krátkosti priblížiť.

Komu vďačím za kreslo?

Kedysi dávno sa rozhodla vláda Vladimíra Mečiara zmeniť volebné kraje, ktorých do tej doby bolo celkom 3, na jeden celoštátny volebný kraj. Mohli by sme sa baviť ako k tomu došlo, ale myslím, že toto je téma na úplne iný rozbor. Dôležité nie je ani to, prečo k tomu došlo, ale skôr aký to malo efekt na voľby, politikov a rozdelenie moci v politických stranách do dnešného dňa.

Najväčšia moc v každej politickej strane je koncentrovaná v rukách predsedu a jeho poručíkov. Predseda je lídrom strany a vo väčšine prípadoch (okrem OĽANO) je predseda strany vždy na prvom mieste na kandidátnej listine strany vo voľbách. Nasledovné umiestnenie ostatných poslancov na kandidátnej listine zohľadňuje  práve postavenie toho daného kandidáta v oblasti vplyvu na vnútrostranícke dianie. Jednoducho, čím väčší vplyv má ten daný kandidát v strane tým vyššie na kandidátnej listine nachádza.

Takéto rozpoloženie moci v strane má za následok, že lojálnosť každého kandidáta na volebnej listine strany je v prvom rade voči tomu, kto rozdeľuje v strane vplyv a moc, keďže práve to rozhoduje o umiestnení na volebnej listine a tým aj o poslaneckom či dokonca aj ministerskom kresle. Ďalej je to lojálnosť voči strane ako takej a až potom niekde ďaleko, ak vôbec, aj voči voličovi. Uznávam, že „prekrúžkovať sa môžu aj kandidáti na nižších miestach listiny, avšak tento jav ostáva stále iba sporadickým a deje sa to len ojedinele. Spravidla sa poslanec, na nižších priečkach kandidátky, tým myslím ďalej ako na 20 mieste, len zriedka dostane do povedomia verejnosti do takej miery, aby si ho voliči cieľavedome vyhľadali na kandidátke. Výnimkou ostáva Matovič, ktorý si to môže dovoliť iba vďaka svojej popularite. Takú popularitu si však iní poslanci na kandidátkach väčších strán nemôžu dovoliť jednoducho preto, že tu stranu neovládajú a stranícke štruktúry im to nedovoľujú. Pre jednoduché overenie tejto teórie, by som rád požiadal čitateľa aby vymenoval aspoň desiatich poslancov Smeru (alebo aj inej strany) momentálne v parlamente. Preto aj Matovičové prekrúžkovanie pokladám skôr ako akrobatický kúsok, s cieľom naznačiť aká je jeho strana nezávislá od neho. Z môjho uhla pohľadu je to pravý opak keďže všetci ostatní členovia politbyra OĽANO robia to isté. 

Otázka však je, kto je volič? Kto je ten  ťažko pracujúci poplatník daní (pre Smer), uvedomelý liberál (pre SAS), či revolučný aktivista (pre OĽANO) ba dokonca bojovník za národ a vlasť (pre SNS), či budúcnosť bielych detí (ĽSNS)? Kto je to ten človek? Vie niektorý z politikov dať konkrétny príklad modelu voliča? Stretol sa už niektorý z politikov s tým svojim voličom, ktorý mu dal hlas?

Na tieto otázky je odpoveď relatívne jednoduchá. Žiaden taký volič nie je pre členov politickej strany. Stretnú sa s ním/ňou počas predvolebného obdobia kde po skončení mítingu si len ťažko spomenú na meno človeka, s ktorým tak oduševnene argumentovali o ich záujme pre ten, či iný región. A verejnosť o tom samozrejme vie a aj napriek tomu všetkému sa nechá zvábiť na mítingy bez toho aby sa niekto pokúsil zodpovedať otázku...Prečo je to tak? Čo sa s tým dá robiť?

Čarovný prútik

Kľúčom k akejkoľvek zmene v politickej kultúre je priblížiť sa, čo najviac k ideálu, kde politik je naozajstným reprezentantom bežných ľudí. Mal by to byť človek, ktorý pozná toho svojho voliča, pozná jeho pomery, lokálne problémy, ale aj každodenné udalosti a spôsob života tej komunity, ktorú reprezentuje. Len tak je ten človek schopný adekvátne presadzovať riešenia tých problémov a hlasovať za zmeny. Ináč, čo vie pán Maďarič o pomeroch vo Veľkom Krtíši, pani Nicholsonová o nezamestnanosti v Stropkove, či pán Sulík o sociálnych problémoch na Gemeri? Väčšinou veľmi málo ak vôbec niečo. Lokálny kandidát by však prirodzene vedel viac a dokonca by aj poznal riešenia, ktoré by mohli pomôcť a hlasoval by preto adekvátne.

Tak ako by sa to dalo dosiahnuť? Aké zmeny sa musia udiať aby došlo k zmene súčasného stavu?

Skeptik povie, že na také niečo potrebujeme roky ak nie zmenu generácie. Ja si však myslím, že riešenie je tak jednoduché ako mávnutie čarovným prútikom. Ten „zázrak“ sa nachádza v zmene zákona 333/2004 Zbierky zákonov o voľbách do Národnej Rady Slovenskej Republiky.

V súčasnosti celé územie Slovenska predstavuje jeden veľký volebný obvod. To znamená, že každá strana sa uchádza o hlas na celom území Slovenska. Každá strana robí iba jednu kampaň a hlasy sa zrátavajú naraz zo všetkých kútov Slovenska a až potom dochádza k percentuálnemu prerozdeleniu. Ideálnym riešením by bolo rozdeliť Slovensko na taký počet volebných krajov koľko je kresiel v parlamente. To znamená, že v súčasnosti je ich 150 tak volebných krajov či obvodov by bolo rovnako tak 150. Takéto prerozdelenie by mohlo však byť trochu komplikované. Pre dosiahnutie dramatickej zmeny v politickej kultúre by stačilo ak by sme využili už existujúce rozdelenie Slovenska na okresy, kde každý okres by predstavoval volebný kraj.

„Čo by sa tým dosiahlo“? ... pýta sa skeptik. Každý z okresov by dostal určitý počet kresiel v parlamente na základe počtu obyvateľov, ktoré by patrili iba tomu okresu. Na získanie tých kresiel by musela strana vyhrať voľby v tom okrese. Došlo by k rovnakému prerozdeľovaniu kresiel ako sa deje napríklad v komunálnych voľbách, ale súťaž by bola lokálna. Výsledok takejto súťaže by bol nasledovný: 1. Každá strana by musela prísť s lokálnym kandidátom znalým lokálnych pomerov a zároveň s politickým programom pre daný región, 2. ten daný kandidát(i) by musel mať lokálny volebný program a ponúknuť riešenia, ktoré by preverili voliči a 3. to najdôležitejšie kampaň by sa musela rozštiepiť na všetky lokálne regióny. Už by nestačilo len vylepiť prázdne biuldboardy a plagáty po celom Slovensku ale, už by išlo o konkrétne kreslá a nie percentá a tak by sa aj automaticky zvýšila pozornosť všetkých politických strán na lokálne problémy.

„No ale čo z toho keď oni sú aj tak stále v Bratislave“....argumentuje skeptik. No práve preto je nutné vytvoriť povinnosť každého zvoleného poslanca mať otvorenú kanceláriu v regióne a konkrétne úradné hodiny, počas ktorých by sa s ním mohli stretnúť občania a voliči.

„Dobre ale to aj teraz majú takú povinnosť a nikto tam nikdy nie je“! – sťažuje sa septik. Práve vďaka tejto zmene by došlo k automatickej zmene, ktorá si nevyžaduje akýkoľvek dozor, či dohľad. Je to jednoduché z toho dôvodu, že pri tejto zmene by zisk parlamentných kresiel závisel od úspechu kandidáta u lokálnych voličov. Na základe toho by sa vo vlastnom záujme snažil úradné hodiny dodržiavať a na stretnutia chodiť. Ctižiadostivosť a potreba politického úspechu je najlepší kontrolór v tomto prípade.  

„Dobre dáva to trochu zmysel, ale čo tým presne chceš dosiahnuť“ – pýta sa opäť skeptik. Jednou zmenou zákona sa nám podarí naštartovať proces, ktorého výsledkom bude zmena lojálnosti, alebo závislosti politika vo vzťahu k jeho zvoliteľnosti do parlamentu. Aj po tejto zmene bude musieť každý kandidát ako sa hovorí ľudovo byť zadobre s predsedom strany a jej vedením, avšak už to, či bude v parlamente nebude závisieť na tom ako vysoko na kandidátke je, ale ako blízko k svojej voličskej základni je v regióne, v ktorom kandiduje. Keďže nebude môcť kandidovať vo viacerých regiónoch bude sa musieť byť aktívny ako aj v regióne pred voľbami, rovnako tak aj po voľbách ak si chce udržať kreslo aj v nadchádzajúcom volebnom období. Takýto systém je seba-kontrolný a nevyžaduje si nekonečný dohľad, lebo obyčajná cieľavedomosť a snaha uspieť a byť opäť zvolený prinúti poslanca k zmene. A to je presne ten cieľ.

„Vidím ten efekt a teoreticky by to mohlo fungovať.“ – konštatuje skeptik, „ale ako to chceš previesť do praxe? Čakáš, že poslanci si na seba ušijú túto búdu dobrovoľne“ – logicky uvažuje skeptik. A je nutné priznať, že aj má dosť pravdy. Avšak časy sú iné a veci sa majú úplne ináč.

Žiadať, dožadovať sa a ešte trochu chcieť...

V spoločnosti dochádza k zmene nálady a tá opäť objavuje, aký vplyv má tlak verejnosti. Vidíme to práve v historicky fantastickom kroku a to zrušeniu Mečiarových amnestií, kedy aj zarytí odporcovia, či už na úrovni odbornej, alebo čisto ideologickej zmenili svoj pohľad na vec a len z jednoduchej snahy zachovať si kreslo a moc, a podľahli tlaku verejnosti. Toto je presne ten istý prístup, ktorý musíme mať. Je nutné si zmenu žiadať od každého jedného politika. Je nutné si uvedomiť, že oni tam sú z vlastnej vôle a ak si ten kandidát žiada určitú dôveru a nadštandardné životné podmienky tak tlak verejnosti bude presne to, čo sa mu dostane nadostač v prípade, ak jeho výsledky nebudú zodpovedať očakávaniam.

Je viac než evidentné to, že vládnuca elita vôbec sa nebojí a v žiadnom prípade nerešpektuje nás ostatných – bežného voliča. Ak si slovenský premiér verejne na kameru dovolí povedať, že najväčšiu prednosť národa vidí v tom, že skloní hlavu za každých okolností nesťažuje sa aj keď musí vyžiť zo životného minima, a napriek tomu ten premiér stále zožne najvyššie skóre v ratingu popularity, tak niečo je veľmi zle v našej spoločnosti. My namiesto diaľnic, ktoré by priniesli prácu do všetkých regiónov krajiny prijmeme radšej príplatok na preťahovanie za prácou z východu kamsi k Bratislave.

Verejnosť si musí opäť spomenúť na to ako vyjadriť nespokojnosť so stavom vo veciach verejných a zároveň opakovane si dožadovať zmenu. Je niekoľko malých zmien, ktoré ak by sa nám podarilo spoločne presadiť došlo by k rapídnej a verím, že aj trvalej zmene v politickej kultúre na Slovensku. Jednou z nich je zrušenie Mečiarových amnestií a ja som presvedčený, že zmena vo volebnom zákone by bola ďalším krokom k tomu aby sme na Slovensku eliminovali tu zvláštnu dynamiku medzi voličmi a vládou, kde poslanci a vláda sú braní ako „oni“ tí, čo stoja proti „nám“ ostatným. Takáto dynamika vnútorného nepriateľa nemôže byť prospešná pre rozvoj krajiny. Veď tí, ktorí sú vo vláde a v parlamente boli zvolení práve nami všetkými, takže ten problém je spoločenský a nie len zapríčinený jednotlivcami. Ako hovoril John Lennon: „ak si všetci budeme žiadať mier na miesto nového televízora tak ten mier bude“. To isté platí pre zmenu v politickej kultúre a ja verím, že aj týmto krokom by sme sa priblížili tomu ideálnemu stavu, kde každý poslanec v národnej rade je naozaj vyslancom svojho regiónu a jeho obyvateľom aby ich zastupoval. To následne prinesie aj zmenu nálady verejnosti a jej záujmu o veci verejné. Nie je to ani z ďaleka tak náročné ako bolo zrušenie Mečiarových amnestií a premlčanie zločinov, ktoré mali tieto amnestie kryť. Preto si myslím, že by sme to mali spoločne skúsiť, lebo je najvyšší čas a riešenia sú veľmi jednoduché.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf inšpekcie: Tekutina sa v Hrone šírila ako tlaková vlna, ryby zabíjala v danom momente

Inšpekcia životného prostredia aj polícia ekologickú katastrofu riešia.

Martin Huba: Divadlo Na Korze zrušili za jednu narážku. Dnes je tu devalvácia slova

Na Detskej univerzite Komenského prednášal o kultivovanosti.


Už ste čítali?